Menu


Svatý Vavřinec Justiniani

 

Sv. Vavrinec Justiniani (tal. Lorenzo Giustiniani, čít. lorenco džustiniani) pochádzal z talianskych Benátok. Tam sa narodil v poprednej rodine tejto mestskej republiky l. júla 1381.

Otec mu čoskoro zomrel. Vychovávala ho dobrá a statočná matka, ktorá ostala vdovou vo veku 24 rokov a okrem neho mala ešte štyri deti. Matka zabezpečila Vavrincovi nielen dobrú výchovu, ale aj solídne vzdelanie, ktoré bolo základom jeho neskoršej veľkej učenosti.

O jeho mladosti nevieme veľa. Môžeme predpokladať, že to bol dobrý chlapec, ale pritom aj veselý a priateľský. Tak sa dá vysvetliť neskorší pokus jedného jeho priateľa nasilu ho odviesť z kláštora, lebo ten priateľ neveril, že by ta Vavrinec šiel dobrovoľne.

K zmene jeho života vo veku 19-tich rokov prispelo videnie, o ktorom písal v dielku "Fasciculus amoris" (Kytička lásky):

"Aj ja som bol jeden z vás: s úzkosťou a horúcou túžbou som hľadal pokoj vo vonkajších veciach, ale nenašiel som ho. Napokon sa mi zjavilo veľmi pekné dievčatko: žiarivejšie ako slnko, jemnejšie ako balzam; ale nevedel som jeho meno. Priblížilo sa ku mne svojou peknou tvárou a povedalo mi pokojným hlasom: ,Ó, mládenec, prečo neobrátiš svoje srdce k môjmu a nemiluješ ma? Čo hľadáš, je vo mne, po čom túžiš, to ti predkladám a ponúkam, ak ma chceš za nevestu.´ Pri rozprávaní dievčaťa sa moje srdce rozplývalo, jeho láska ma prenikla... Túžil som poznať jeho meno, jeho hodnosť. Povedalo, že sa volá a je Božia Múdrosť, tá istá, ktorá v plnosti času prijala ľudskú podobu, aby sa zmierila s človekom... S nesmiernou radosťou som jej ponúkol svoje srdce. Dala mi bozk pokoja a radostne sa vzdialila... Preto som ju miloval ako svoju nevestu, pokladal som ju za najmilšiu osobu a jej prostredníctvom som všade požíval dobro pokoja, ktorý som dovtedy márne hľadal."

Odvtedy žil Vavrinec intenzívnym duchovným životom spojeným s vonkajšou utiahnutosťou a sebadisciplínou. Tým narazil na nepochopenie matky, ktorá mu vyhľadala peknú a bohatú snúbenicu. Vavrinec poprosil o pomoc ujca, matkinho brata M. Queriniho, a ten mu pomohol (asi v r. 1404) vstúpiť do kláštora San Giorgio (č. džordžo) in Alga. Kláštor patril nedávno založenej "Kongregácii sekulárnych kanonikov". Tam prijal Vavrinec asi v r. 1405 kňazskú vysviacku.

Pre duchovnú zrelosť a rozvážnosť Vavrinec dlhé roky zastával funkciu predstaveného: r. 1407 vo Vicenzi, potom trikrát v pôvodnom kláštore San Giorgio. Ked' mladá kongregácia dosiahla v r. 1424 cirkevnoprávne schválenie, Vavrinec sa stal jej generálnym predstaveným.

Medzitým veľmi vzrástla jeho vážnosť. Ľudia si ho ctili predovšetkým pre jeho duchovnosť, veľkodušnosť a poníženosť. S vrecom na chrbte prechádzal ulicami a prosil almužnu. Tak prosil aj od matky pri bráne rodného domu, do ktorého nikdy nevstúpil. A od matky nevzal viac ako dva chleby, hoci mu ponúkala viac, aby nemusel toľko žobrať.

Až ako 38-ročný začal zostavovať duchovné spisy. Nechcel písať prv, lebo - ako sa vyjadril v predhovore k spisu "De casto connubio" (O čistom manželstve) - "hovoriť o účinkoch lásky prv, ako by ich človek skúsil, je znakom nerozvážnosti". Z jeho mníšskeho obdobia pochádza deväť spisov. Toto obdobie sa skončilo v r. 1433, keď ho pápež Eugen IV. vymenoval za biskupa diecézy Castello, ku ktorej patrili aj Benátky.

Ako biskup Vavrinec takmer nezmenil mníšsky spôsob života. Ibaže navyše venoval veľkú starostlivosť pastoračným potrebám svojej diecézy. Začal obnovou kanonického života diecéznej kapituly. Otvoril seminár pre chudobných klerikov a zintenzívnil liturgický život vo všetkých kostoloch. V r. 1434 usporiadal diecéznu synodu. Jej závery spracoval v spise "Synodicon", ktorý uverejnil a ktorý mu schválil pápež Eugen IV. Staral sa aj o ženské rehole. Na začiatku jeho episkopátu bolo v diecéze 20 ženských kláštorov, ku koncu ich už bolo 35. Benátčania o ňom hovorili, že je starostlivý pastier, ktorý prichádza ku každému, ale nikomu nie je na ťarchu.

Pápež Mikuláš V. (bol pápežom v r. 1447-1455) preniesol do Benátok biskupské sídlo z mesta Castello a patriarchát z mesta Grado. Za prvého benátskeho patriarchu vymenoval Vavrinca Justinianiho. Vtedajší benátsky dóža Francesco Foscari nebol s tým spokojný, lebo predpokladal, že príde ku konfliktu medzi občianskou a cirkevnou mocou. Ale keď sa Vavrinec predstavil benátskemu senátu a prosil dóžu, aby mu pomohol oslobodiť sa od patriarchálnej hodnosti, dóža zmenil postoj a s dojatím prosil Vavrinca, aby len ostal vo svojej významnej funkcii.

Prvý benátsky patriarcha Vavrinec Justiniani zomrel 8. januára 1455. Posledné dva dni defilovali pri jeho smrteľnej posteli doslovne všetci Benátčania, aby sa rozlúčili so svojím milovaným duchovným pastierom. Pochovali ho v jeho bývalej katedrále v meste Castello.

Proces svätorečenia patriarchu Vavrinca Justinianiho sa začal už za pápeža Sixta IV. v r. 1471, ale pre rozličné príčiny sa skončil až za pápeža Alexandra VIII. v októbri 1690.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995


                                       Viz také