Menu


Následky předčasného odchodu Benedikta XVI.

                                              
 
11. február 2013 bol dňom, ktorý sa zapísal do histórie. Práve v tento deň Benedikt XVI. oznámil zhromaždeniu ohromených kardinálov svoje rozhodnutie vzdať sa pontifikátu. Podľa slov kardinála dekana Angela Sodana, ktoré adresoval pápežovi, oznámenie prišlo „ako blesk z jasného neba“ a svet obletela fotka blesku, ktorý v tento deň udrel do baziliky svätého Petra.
 
Odstúpenie z úradu sa uskutočnilo 28. februára, no ešte predtým Benedikt XVI. oznámil, že chce ostať vo Vatikáne ako emeritný pápež – bolo to niečo, čo sa nikdy predtým nestalo a spôsobilo ešte väčšie prekvapenie ako zrieknutie sa pápežského úradu. Medzi oznámením abdikácie a otvorením konkláve dňa 12. marca sa pripravovala voľba nového pápeža, aj keď to svet nečakal. Prekvapivejšie než samotná identita zvoleného pápeža Jorge Maria Bergoglia z Argentíny bolo jeho nové meno František, ktoré akoby symbolizovalo jedinečnosť. To, čo ľudí prekvapilo najviac, bol jeho prvý príhovor, v ktorom sa po svojom hovorovom „Dobrý večer“ predstavil ako „rímsky biskup“. Tento titul pápežovi prináleží, no až po tituloch zástupca Ježiša Krista a Petrov nástupca, ktoré ho predpokladajú.
 
Zmätok z udalostí rozšírili aj fotky dvoch pápežov, ktorí sa 23. marca spoločne modlili v Castel Gandolfo vytvárajúc tak obraz novej pápežskej „diarchie“. To bol však iba začiatok. 28. júla 2013 sa počas spiatočného letu z Ria de Janeira uskutočnil rozhovor, v ktorom pápež vyslovil slová „kto som, aby som súdil!“. Tie potom niektorí používali na obhajovanie každého prehrešku. Nasledovali ďalšie rozhovory s pápežom Františkom - v septembri s riaditeľom časopisu „La Civiltà Cattolica“, v októbri so zakladateľom denníka „la Repubblica“. Rozhovory mali väčší masmediálny vplyv ako jeho prvá encyklika Lumen fidei. Hovorí sa, že to neboli vážne veci, no všetko, čo sa v Cirkvi odvtedy stalo, pramení hlavne z rozhovorov, ktoré mali autoritatívny charakter, a to v skutočnosti, ak už nie v princípe.
 
Spor medzi kardinálom Ludwigom Müllerom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, a kardinálom arcibiskupom z Tegucigalpy, Oscarom Rodriguezom Maradiagom, koordinátorom poradcov pre reformy pápeža Františka, takisto priniesol nejasnosti. Podľa Maradiaga tradičná doktrína nepostačuje na to, aby ponúkla „odpovede dnešnému svetu“. Doktrína sa zachová, no existujú „pastoračné výzvy“ istých prípadov, ku ktorým sa nedá stavať „s autoritárstvom či moralizmom“, pretože to by „nebola nová evanjelizácia“.
 
Po vyhláseniach kardinála Maradiaga nasledovali výsledky z prieskumu pastoračných výziev rodiny. Prieskum pápež František podporil v súvislosti s Biskupskou synodou naplánovanou na 5. – 19. októbra. SIR (Náboženská informačná služba) uverejnila prehľad prvých odpovedí, ktoré prišli zo strednej Európy. Podľa biskupov z Belgicka, Švajčiarska, Luxemburska a Nemecka je katolícka viera príliš strnulá a nezodpovedá potrebám veriacich. Cirkev by mala akceptovať predmanželské spolužitie, uznať homosexuálne manželstvá, povoliť plánované rodičovstvo a antikoncepciu, udeľovať požehnanie druhému manželstvu rozvedených a povoliť im prijímanie sviatostí. Tu je potrebné povedať, že ak je toto cesta, ktorou si niekto želá ísť, je to cesta, ktorá vedie ku schizme a heréze, pretože popiera božskú a prirodzenú vieru, ktorá vo svojich prikázaniach nielenže hlása nerozlučiteľnosť manželstva, ale takisto zakazuje sexuálne aktivity, ktoré sú mimo neho, a dokonca ešte viac také, ktoré sú proti prirodzenosti. Cirkev je otvorená pre všetkých, ktorí ľutujú svoje hriechy a chcú zanechať mravnú neusporiadanosť, v ktorej sa nachádzajú, no v žiadnom prípade nemôže ospravedlňovať status hriešnika. Bolo by zbytočné vyhlásiť, že by sa zmena týkala len pastoračnej praxe, nie doktríny. Ak by medzi doktrínou a praxou nebol súlad, znamenalo by to povedať, že prax je tá, ktorá vytvára doktrínu, ako sa nanešťastie deje od II. vatikánskeho koncilu až do dneška.
 
Je nevyhnutné, aby Cirkev dávala odpovede, ktoré sú nové a „idú s dobou“? Veľmi odlišným spôsobom konali veľkí reformátori v histórii Cirkvi ako sv. Peter Damiani či sv. Gregor Veľký v 9. storočí. Namiesto toho, aby ospravedlňovali svätokupectvo a nikolaizmus kňazov, ktorí nechceli, aby bola Cirkev cudzia skutočnosti tých časov, horlivo dané činy kritizovali a začali reformu zvykov a obnovu pevnej doktríny.
 
To, čo dnes chýba, je neústupčivý a nekompromisný duch týchto svätcov. Potrebujeme vojsko so vztýčenými zástavami, armádu pripravenú na boj, ktorá pozdvihne zbrane Evanjelia a ohlási slová života umierajúcemu modernému svetu namiesto toho, aby objímala jeho mŕtve telo. V boji medzi Tridentským koncilom a Francúzskou revolúciou boli hlavnými aktérmi za Cirkev jezuiti. V súčasnosti trpia všetky náboženské rády úpadkom, a ak sa aj medzi nimi nájde nejaký sľubný, je nevysvetliteľne potláčaný. Prípad františkánov Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorý vyvrcholil v júli, vyniesol na svetlo zjavný rozpor medzi neustálym pripomínaním milosrdenstva pápežom Františkom a mocou pridelenou komisárovi Fidenziovi Volpimu zrušiť jeden z mála náboženských inštitútov, ktoré dnes ešte prekvitajú.
 
Paradox sa tu nekončí. Nikdy predtým ako počas prvého roku pontifikátu pápeža Františka sa Cirkev tak silno nezriekla jedného z božských znakov – spravodlivosti za účelom predstaviť sa svetu ako milosrdná a žehnajúca. Avšak nikdy predtým nebola Cirkev terčom takých násilných útokov zo strany sveta, ku ktorému vystiera svoju ruku, ako teraz.
 
Manželstvo homosexuálov, ktoré žiadajú všetky veľké medzinárodné organizácie a takmer všetky východné vlády, je však v priamom rozpore nielen s vierou Cirkvi, ale so samotným prirodzeným a Božím zákonom, ktorý je vpísaný do srdca každého človeka. Obrovské masové mobilizácie, ktoré sa uskutočnili najmä vo Francúzsku s Manif pur tous, sú reakciou svedomia ľudí na legislatívu, ktorá je nespravodlivá a neprirodzená. To však k spokojnosti nemorálnych lobby skupín nestačí. To, o čo im ide, nie je tak potvrdenie domnelých homosexuálnych práv ako popretie práv ľudí a kresťanov. Nie je dovolené byť kresťanom: rúhavé zvolanie, ktoré vyslovil Nero a Voltaire, sa v dnešnom svete opäť ozýva, zatiaľ čo Jorge Mario Bergoglio je svetskými časopismi zvolený za muža roka.
 
Udalosti nasledujú po sebe oveľa rýchlejšie. Latinský výraz motus in fine velocior sa bežne používa na označenie rýchlejšieho plynutia času na konci historickej doby. Násobenie udalostí v podstate skracuje beh času, ktorý sám o sebe neexistuje mimo vecí, ktoré plynú. Ako hovorí Aristoteles, čas je mierou pohybu (Fisica, IV, 219 b). Presnejšie ho definujeme ako trvanie premenlivých vecí. Boh je večný práve preto, lebo je nemenný: každý okamih má v ňom svoju príčinu, no v ňom sa nemení nič. Čím viac sa človek vzďaľuje od Boha, tým viac narastá chaos, ktorý je spôsobený zmenou.
 
11. február bol začiatkom zrýchlenia času, ktoré je dôsledkom pohybu, ktorý sa stáva závratným. Žijeme v historickej dobe, ktorá nie je nevyhnutne koniec vekov, ale určite je koncom civilizácie a ukončením etapy života Cirkvi. Ak na konci tejto etapy kňazi i laickí katolíci nevezmú svoju zodpovednosť úplne vážne, tak sa nevyhnutne uskutoční skaza, ktorú vizionárka z Fatimy uzrela odhalenú pred svojimi očami:
 
„A v nesmiernom svetle, ktorým je Boh, sme videli: ‚niečo podobné, ako keď sa ľudia objavia v zrkadle, keď pred neho prechádzajú – biskupa odetého do biela, predpokladali sme, že je to Svätý Otec‘. Ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky vystupovali strmou horou, na vrchole ktorej bol veľký kríž z neotesaných kmeňov – akoby z kôry korkovníka; predtým, ako tam dorazili, Svätý Otec prešiel veľkým mestom, ktoré bolo napoly v ruinách, spoly sa chvel pri váhavých krokoch, trýznený bolesťou a utrpením, modlil sa za duše, ktorých mŕtvoly po ceste stretol; keď dorazil na vrchol hory, na kolenách pod veľkým krížom bol zabitý skupinou vojakov, ktorí naňho strieľali guľky a šípy a rovnakým spôsobom tam zahynuli jeden po druhom ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a rozliční laici rôznej vrstvy a postavenia. Pod dvomi ramenami kríža boli dvaja anjeli, každý z nich držal v ruke krištáľovú sväteničku, do ktorej zbierali krv mučeníkov a kropili ňou duše, ktoré sa približovali k Bohu.“
 
Dramatická vízia z 13. mája by mala byť viac ako dostatočná na to, aby nás poháňala k meditácii, modlitbe a činom. Mesto je už v ruinách a nepriateľskí vojaci stoja pri bránach. Ten, kto Cirkev miluje, nech ju obraňuje, aby urýchlil víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
 
Roberto de Mattei
 

Tue, 2014-02-18 10:26 by LMatejovi Publish DATE: 26. Feb 2014 DÁTUM ZDROJA: 11. Feb 2014 ZDROJ: voxmail.com